Tradičné štýly v kontexte súťažného wushu

V tomto článku mám za cieľ pokúsiť sa priblížiť cvičenie tradičných štýlov v rámci súťaží vo wushu a ponúknuť svoj náhľad k tomuto problému. Prečo vôbec cvičenie tradičných štýlov na súťaži označovať za „problém“? Osobne si myslím, že chybou mnohých cvičencov a laických organizátorov súťaží je mylné vnímanie toho, čo považovať za tradičný a čo za súťažný spôsob cvičenia. Vo všeobecnosti možno povedať, že cvičenci, ktorí cvičia „tradičné wushu“, vnímajú súťaže často negatívne. Je to pre nich akýsi antagonista k tradičnému spôsobu cvičenia. Svojim spôsobom majú pravdu. Cvičenie wushu na súťaži sa v dnešnej dobe, čím ďalej tým viac uberá gymnastickým smerom a hlavné zameranie je na precvičení zostavy pred rozhodcami, ktorí potom hodnotia jednotlivé kritériá. Tradičný spôsob cvičenia je viac zameraný na pôvodný a teda bojový aspekt danej techniky, čo v praxi znamená oveľa viac ako cvičenie jednej formy/zostavy. Ako potom ale vnímať veľkú kategóriu súťažných štýlov, ktorá sa v systéme súťažného wushu označuje ako „tradičné štýly/tradičné zbrane“? Myslím si, že toto označenie – „tradičné štýly/tradičné zbrane“ bolo vybrané pomerne nešťastne. V rámci wushu môžeme rozdeliť súťažné cvičenie na dve veľké kategórie. Prvá je akýsi „mainstream“ a do tejto kategórie spadajú nasledovné štýly: Changquan 长拳 Dlhá päsť, Nanquan 南拳 Južná päsť, Jianshu 剑术meč, Daoshu 刀术 šabľa, Gunshu 棍术 palica, Qiangshu 枪术 kopija, Nangun 南棍 južná palica, Nandao 南刀 južná šabľa, Taiji quan 太极拳 Taiji bez zbrane, Taiji jian 太极剑 Taiji meč, Duilian 对练 – nacvičený súboj a spoločné zostavy. Väčšina týchto štýlov sa cvičí vo forme predpísaných zostáv alebo vo forme „voliteľných zostáv“ (zixuan taolu 自选套路), ktoré však musia spĺňať špecifiká daného štýlu (kategórie) a musia obsahovať povinné prvky, ktoré sú rozdelené do stupňov podľa náročnosti. Tieto prvky sa nazývajú nandu 难度. Do druhej kategórie spadajú všetky ostatné štýly a spôsoby cvičenia s rôznymi zbraňami. Práve termín „tradičné štýly/tradičné zbrane“ dáva mnohým laikom pocit, že sa jedná výsostne o precvičenie tradičného wushu na súťaži. Osobne si myslím, že ak by bol zvolený lepší termín na označenie týchto kategórií, tak by nevznikal tak veľký priestor na rôzne chybné manipulácie na súťažiach a nezmyselné miešanie kategórií ako i rôzne mylné tézy o tradičných štýloch. Lepší termín na označenie týchto kategórií je v anglickom jazyku, kde sa kategórie tradičných štýlov označujú niekedy ako „open fist“ a tradičné zbrane ako „open weapon“ (niekedy aj „other styles/other weapons“). V našom jazyku by som zvolil termíny „ostatné štýly“ a „ostatné zbrane“. Tieto kategórie sú potom následne rozdelené do skupín.

  • 1. skupina – Tradičné Taiji quan (sem spadajú tradičné zostavy z rôznych štýlov Taiji quan, ktoré sú rozdelené do cvičenia zostavy bez zbrane, zostavy so zbraňou, zostavy nacvičeného súboja a súťaž v „tlačiacich rukách“ –tuishou). Moderné zostavy (napríklad: Chen 56, Yang 40 atď) sú z tejto kategórie vylúčené.

  • 2. skupina – Štýly Bagua zhang, Xingyi quan a Baji quan, cvičenie rozdelené na pästné formy, formy so zbraňou a cvičenie nacvičených súbojov.

  • 3. skupina – Tradičný Nanquan. Sem spadajú tradičné zostavy Nanquan z oblastí GuandongFujianSichuana ďalších (napríklad: Hong quan, Mo, Cailifo, Li štýl Nanquan) okrem Yongchun quan (Wingchun) a imitačných zostáv. Cvičenie rozdelené na pästné formy, formy so zbraňou a cvičenie nacvičených súbojov.

  • 4. skupina – Tradičný Shaolin quan – zostavy Songshanského Shaolin quan, rozdelené na pästné formy, formy so zbraňou a cvičenie nacvičených súbojov.

  • 5. skupina – Štýly imitačné – všetky imitačné štýly (Houquan – opica, Yingzhao quan – orol, Zuiquan – opitá päsť, Heihu quan – čierny tiger atď), cvičenie rozdelené na pästné formy, formy so zbraňou (opitý meč, opica s palicou atď) a cvičenie nacvičených súbojov.

  • 6. skupina – Tongbei quanPigua quanChuo jiao a Fanzi quan zostavy z týchto štýlov rozdelené na pästné formy, formy so zbraňou a cvičenie nacvičených súbojov.

  • 7. skupina – Yongchun quan (Wingchun). Tradičné formy Wingchun, povolené zbrane sú motýlie nože a palica – Liudian bangun, ako aj cvičenie s dreveným panákom. Povolené sú aj vlastné nacvičené súboje založené na technikách Wingchun.

  • 8. skupina – všetky ostatné štýly nezapadajúce do predošlých skupín (Cha quanHua quanBao quanLiuhe quanWudang quan – okrem wudang taiji, xingyi a bagua… atď)

Ostatné zbrane – sem patria zbrane, ktoré sa cvičia ako súčasť jednotlivých štýlov (Bagua šabla, Taiji meč, Xingyi šabla, Wingchun motýlie nože). Tieto majú svoje samostatné kategórie ako je vypísané vo vyššie uvedenom zozname. Ďalej sem patria ostatné zbrane, ktoré sa necvičia ako súčasť štýlov uvedených v predošlom zozname. Tieto sa delia na:

  • Jedna zbraň – napríklad: meč s dlhým strapcom, obojručný meč, halapartňa…

  • Párové zbrane – napríklad: párové meče, párové háky, párové šable…

  • Zbrane flexibilné – napríklad: deväťčlánkový bič, lanová šípka, meteorické kladivo, trojdielna tyč…

trad_comp.jpg

Tieto jednotlivé zbrane a štýly môžu vytvárať samostatné kategórie. To znamená, že ak je dostatok účastníkov, tak je samostatná kategória napríklad deväťčlánkový bič.

Skupiny sú spájané ak sa v skupine nachádza menej ako 6 účastníkov alebo sú rozdelené ak sa v nich nachádza viac ako 18 súťažiacich. Avšak spájanie a delenie skupín musí zodpovedať princípom. To znamená, že napríklad skupina tradičný Chen štýl Taiji quan sa dá zlúčiť so skupinou Zhaobao Taiji quanSun Taiji quan s Wu Taiji quan a podobne.

Delenie skupín rovnako zodpovedá princípom. Ak je veľa súťažiacich napríklad v skupine tradičný Nanquan, tak sa skupina rozdelí podľa typovNanquan, napríklad na skupiny Nanquan z oblasti Fujian a Nanquan z oblasti Sichuan a podobne.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že všetky tieto kategórie obsahujú cvičenie zostáv tradičného wushu. Avšak mnohé zostavy cvičené v týchto kategóriách sú formy vytvorené na cvičebnú plochu a teda sú to „tradičné súťažné zostavy“. Čo si pod týmto pojmom predstaviť? Sú to zostavy, ktoré vychádzajú síce z nejakého konkrétneho štýlu, ale sú určené na súťaž. Napríklad štýl modlivky obsahuje tradičné (pôvodné) zostavy a zároveň oveľa viac efektné súťažné zostavy cvičené v kategórií tradičných štýlov v skupine „imitujúcich štýlov“. Podobne je to i v ostatných štýloch. Slovo „tradičné“ je v tomto kontexte potom často predimenzované. Jednoducho povedané, ak „viem“ zacvičiť jednu zostavu z Baji quan, tak to neznamená, že cvičím tradičný štýl Baji quan. Znie to možno zvláštne, no práve takto mnohí cvičenci uvažujú. Niektorí vedia zacvičiť množstvo zostáv – každú z iného tradičného štýlu. Avšak podľa môjho subjektívneho názoru je tradičný v pravom slove zmysle len ten spôsob cvičenia, keď cvičenec pri cvičení (napríklad Baji quan) zvládne (alebo skúša zvládať alebo trénuje) štýl ako celok. To znamená, že sa učí systém štýlu, porozumieť „mechanike“ štýlu, spôsobu aplikácie techniky, spôsobu aplikácie sily, spôsobu individuálneho tréningu a metód, ktoré sú často pre jednotlivé štýly osobité. Stručne povedané, cvičenci „ostatných štýlov“ nemusia (a často nie sú) cvičenci tradičného wushu (tradičného v pravom slova zmysle), pretože ich cvičenie je zredukované na cvičenie často len jednej zostavy z daného štýlu. Znalosť jednej zostavy nie je znalosť štýlu. Tu by som teda videl hlavný rozdiel medzi „súťažným tradičným wushu“ a cvičením „tradičného wushu“.

Nehlásam odpor voči súťažiam. Myslím si však, že dôležité je vniesť svetlo do rozdielu medzi tradičným spôsobom cvičeniatradičnou súťažnou zostavou. Ďalším aspektom, ktorý treba brať v úvahu je aj prispôsobovanie tradičných štýlov pre súťaž. To v praxi znamená, že zostava je prispôsobená na cvičenie na súťažnej ploche a v neposlednom rade i prenikanie „nandu“ prvkov do jednotlivých zostáv „ostatných štýlov“.

Problémom je aj rôzne miešanie kategórií a vytváranie vlastných systémov na súťažiach. Takto vznikajú rôzne „zmutované“ kategórie, v ktorých sa nachádzajú cvičenci tradičných štýlov s cvičencami tradičných súťažných štýlov a niekedy dokonca aj s cvičencami „mainstreamových“ štýlov. Takéto kategórie nie je podľa mňa možné relevantne hodnotiť. Jednoducho ak je v jednej kategórii niekto, kto cvičí 30 sekúnd Wingchun s niekým, kto cvičí jednu minútu a desať sekúnd Baiji spolu s ďalším, ktorý cvičí Dlhú päsť s povinnými prvkami, tak je nereálne dosiahnuť správne rozhodnutie. Vlastne i preto sú vytvorené jednotlivé kategórie (predstavme si, že by sa hodnotil napríklad beh na 100 metrov, vytrvalostný beh a beh prekážkový v rámci jednej kategórie – všetko je to beh, ale každý má iné parametre). Myslím si, že tvorcovia čínskeho systém kategórií vychádzali práve z tohto problému. Zároveň je však problémom i to, že organizátor súťaže na Slovensku (resp. v Európe) často nie je schopný naplniť jednotlivé kategórie tak, aby sa mohli tieto následne otvoriť. Je to paradoxná situácia, pretože buď zruší kategóriu a tým pádom mu neprídu súťažiaci (čo často znamená osobnú finančnú stratu, ale i znemožnenie úhrady nákladov spojených s organizáciou súťaže) alebo pospája kategórie, čo zas vytvára napätia a spory, pretože hodnotenie takejto kategórie je náročné a často končí zle. Takto sa často stáva, že organizátor vytvorí pre „tradičné štýly“ jednu kategóriu a tým to končí. Nehovoriac o tom, že často jednotliví organizátori v rámci jednej krajiny majú každý svoj systém organizácie. Tento jav škodí vývoju tohto športu (alebo ak chcete „umenia“). Takto nebude nikdy možné dosiahnuť konsenzus a vytvoriť tak priaznivé podmienky pre rozvoj wushu a pre vytvorenie prostredia z ktorého by mohli vzísť športovci, ktorí by mohli našu krajinu reprezentovať na celosvetových súťažiach a podujatiach v tomto odvetví. Riešenie tejto situácie by muselo byť radikálne. Je ľahké kritizovať, no už ťažšie je zorganizovať 100 – 200 ľudí do kategórií podľa toho, čo cvičia. Svetlo na konci tunela vidím v zmene prístupu k súťaži ako takej. Zo strany jednotlivých škôl, ktoré majú záujem posielať svojich žiakov na súťaž by mala vzísť aktivita, ktorá by viedla ich cvičencov k trénovaniu súťažného wushu / ostatných štýlov, aby sa tak mohli zúčastňovať v kategóriách, ktoré sú stanovené už daným systémom (to neznamená, že nemajú cvičiť tradičné wushu, ale keď cvičia „to pravé tradičné“, tak je nepochopiteľné prečo sa zúčastňujú súťaže, ktorú i tak mnohí zatracujú – to len na okraj). Zo strany organizátorov by sa mal zmeniť prístup k organizácií a neustálym zmenám, resp. prispôsobovaniu systému. V rámci skupín ostatných štýlov je minimálne nutné hodnotiť separátne zostavy „súťažného tradičného wushu“ a zostavy „tradičného tradičného wushu“. Dodržiavanie kategórií, skupín a logické spájanie či delenie skupín podľa zodpovedajúceho kľúča je cestou z tohto chaosu. Nevyhnutné je aj vzdelanie a certifikácia rozhodcov. Je nedostačujúce ak rozhoduje niekto len z titulu, že „dlho cvičí“. Osobne som sa stretol i s problémom, že rozhodca nebol schopný rozpoznať jednotlivé štýly a to už nehovoriac o špecifikách daných štýlov, ktoré musia byť dodržané. Toto je problém veľkej skupiny – tradičných/ostatných štýlov. Na rozdiel od mainstreamových štýlov, kde sú špecifikácie, požiadavky a kritéria pre každú kategóriu jasné, je rozmanitosť tradičných/ostatných štýlov často príliš široká. Táto širokosť práve vyžaduje nevyhnutné znalosti a jasné zaradenie cvičenca do príslušnej kategórie.

Na záver by som len pripomenul, že sa treba už konečne prestať kŕčovito držať akejsi premisy, že to, čo je súťažné nie je tak dobré ako to čo je tradičné. Sú to dve cesty, ktoré majú každá mierne iný smer (a cieľ), ktoré majú odlišné prístupy k cvičeniu a vyjadreniu zmyslu pre ktorý vznikli. Športové wushu rozhodne vychádza z tradičného wushu, ale význam sa posunul k športu, telovýchove, zdokonaľovaniu samého seba či súťaženiu. Naopak tradičnéwushu by si malo zachovávať svoje postupy tréningu, cvičenia a systému daných štýlov, aby sa tak uchovala pôvodná hodnota a podstata.

Zdroje :

  • Rozdelenie skupín a kľúč delenia a spájania prevzatý z oficiálnych pravidiel pre súťaž v tradičnom wushu Európskej asociácie wushu.