Slovo tradičné v našom jazyku označuje niečo pôvodné, zväčša niečo, čo má dlhšie historické tradovanie alebo pôvod a je to kontrast k niečomu „novému, modernému“. V bojových umeniach je tento termín často používaný a cvičenci radi používajú tento termín, aby sa akoby vyčlenili z nejakého súčasného mainstreamového cvičenia. Ja osobne by som za tradičné cvičenie označil cvičenie, ktoré v mojich očiach spĺňa dve podmienky.

Prvá je, že cvičenec musí mať učiteľa, ktorý ho učí štýl respektíve líniu štýlu, ktorá mu bola predaná buď od majstra danej línie štýlu alebo ako dedičstvo (to platí ak sám majster – učiteľ je z rodiny, kde sa daná línia predáva z predkov na potomkov).

Druhá podmienka je, že dané cvičenie musí obsahovať všetky alebo aspoň väčšinu tréningových metód daného štýlu. Tým mám na mysli jednotlivú postupnosť základných cvičení, dôležité zostavy, teoretické znalosti, rôzne drily v dvojiciach, zápas – všetko v závislosti od toho, čo daný štýl vo svojej tradičnej verzii obsahuje.

Štýl Chen je najstarším štýlom Taiji quan. V krátkosti ešte uvediem, že Taiji quan má päť najhlavnejších štýlov. Tieto sú: Chen 陈, Yang 杨, Wu 吴, Sun 孙 a Wu 武. Dokopy existuje viac ako tridsať štýlov Taiji quan. Jednotlivé mená štýlov sú rodové mená rodín (majstrov), v ktorých sa daný štýl vyvinul a kde sa predával/predáva po generácie. Štýl Chen mi je najbližší a tak v tejto časti predstavím hlavne tradičnú verziu tohto štýlu.

O vzniku Taiji quan kolujú rôzne legendy. Jedna z najznámejších je práve o bájnom taoistickom mníchovi Zhang Sanfengovi 张三峰 z hory Wudang, ktorý pozoroval boj hada so žeriavom a na základe toho vyvinul štýl Taiji quan. Táto legenda sa vyskytuje v rôznych verziách, avšak samotná postava mnícha je zahalená tajomstvom a rôzne zdroje uvádzajú rôzne obdobia života tohto pustovníka. Vít Vojta vo svojej knihe Umění tchaj-ťi čchüan píše, že obdobie histórie vzniku Taiji quan, do ktorého zapadá aj legenda o Zhang Sanfengovi a iné „odkazy neskorších generácii“ na túto tému majú historickú totožnosť, ktorá je viac prianím ako realitou (Vojta, 2001, s.: 32). Mnohé zdroje však trvajú i naďalej na tom (a bez pochýb), že tvorcom štýlu Taiji quan je Zhang Sanfeng.  Za zrejme najreálnejší pôvod Taiji quan môžeme označiť ten, ktorý siaha do obdobia konca dynastie Ming a začiatku dynastie Qing, teda zhruba do polovice sedemnásteho storočia. V tomto období žil prvý historicky doložený učiteľ – majster Chen Wangting 陈王廷, pričom o historické doloženie tejto osobnosti sa zaslúžil znalec wushu a historik Tang Hao 唐豪, ktorý v rokoch 1930 – 1932 navštívil trikrát Chenjiagou 陈家沟 (miesto, kde dodnes žije rodina Chen, najpravdepodobnejšie miesto vzniku Taiji quan), kde mesiace študoval množstvo dokladov, dokumentov o pôvode Taiji quan a urobil množstvo fotografií (Vojta, 2001, s.: 37). Tang Hao na základe svojho výskumu kroník rodiny Chen, manuálov rodiny Chen a prác o Taiji quan zamietol verziu, ktorá prisudzovala vznik Taiji quan taoistovi Zhang Sanfengovi (Szymanski, 2000, online). Ďalší autor článku o Taiji quan zachádza vo výskume ešte ďalej, keď tvrdí, že legenda o taoistickom mníchovi sa dá vystopovať len do roku 1867, kedy sa objavila v manuály bojového umenia od majstra Li Yiyu a táto legenda nebola nikdy súčasťou tradície v Chenjiagou (Henning, 1995).

Prečo sa vôbec zaoberať týmito diskusiami o pôvode Taiji quan? Pre mňa je dôvod jasný. Je to spôsob akým sa vyvarovať rôznym nezrovnalostiam a pochybným praktikám v cvičení tradičného Taiji quan. A teda zakladať cvičenie na mýtoch a legendách, nech sú akokoľvek atraktívne, nie je zrejme správne. Z mojej skúsenosti môžem povedať, že pri čítaní čínskych kníh, ktorých autori boli renomovaní majstri štýlu Chen (Chen Xiaowang, Chen Xin, Wang XiAn, Ma Hong, …), ktorí sú alebo boli považovaní za kapacity vo svojom umení som narazil na fakt, že všetci odvodzovali pôvod Taiji quan od Chen Wangtinga. Tu je potom aj prielom v tom, čo možno nazvať tradičné. Pretože to, čo môže byť opradené nejakým mýtom či legendou, nemusí mať tak pravdivý charakter ako sa na prvý pohľad môže zdať. A z opačnej strany, „menej kvalitná literatúra“ sa skoro vždy spoliehala na rozprávky o záhadnom mníchovi z Wudangských hôr. Toľko k zrodeniu Taiji quan. Štýl sa ďalej vyvíjal v rodine Chen, kde sa predávalo umenie z generácie na generáciu a neskôr sa štýl dostal aj mimo rodinu Chen. Vytvorili sa tak rôzne vetvy štýlu Chen a rôzne ďalšie štýly (Yang, Wu,… ). To je už ale na iný článok. Ako teda charakterizovať tradičné Taiji quan? Pre laikov vyzerá Taiji quan ako ladný tanec, avšak tí, čo Taiji quan poznajú bližšie vedia, že je to cvičenie, ktoré je náročné pre celé telo. Tradičné cvičenie Taiji quan štýlu Chen by malo teda obsahovať cvičenie základných postojov, cvičenia zvané ako „navíjanie hodvábu“ chansi gong 缠丝功, cvičenie dôležitých zostáv bez a so zbraňami, cvičenia vo dvojiciach zvané „tlačiace ruky“ tuishou 推手, nácviky chvatov a pák qinna 擒拿, cvičenie a porozumenie aplikácii v pohyboch, zápas a rôzne pomocné cvičenia. (všetko v postupnosti) V nasledujúcej časti predstavím v stručnosti niektoré metódy a techniky z tradičného Taiji quan štýlu Chen. Základné postoje – medzi tieto patrí azda najznámejší postoj Zhanzhuang gong 站桩功 (názov by sa dal voľne preložiť ako „zručnosť státia ako pilier“). Je to postoj pri ktorom sú nohy od seba zhruba na šírku ramien, lakte sú poklesnuté, ruky sú približne vo výške ramien, váha na oboch nohách je rozložená rovnomerne a platia tu ešte ďalšie kritéria, ktoré sa musia v správnom postoji dodržať (Chen, 1985, s.: 14). Tento postoj sa nazýva aj ako Wujizhuang gong 无极桩功 – postoj „prázdnoty“, pretože váha je neporušená a rovnomerne rozložená ( to znamená, že zaťaženie je na oboch nohách rovnaké, čím nevzniká ešte rozdiel medzi jednou a druhou nohou – “neexistuje ešte yin a yang”). Táto metóda státia v postoji sa dá využiť aj pri tréningu iných postojov priamo zo zostavy, kedy cvičenec cvičí jednotlivé postoje samostatne, bez vykonávania pohybu a za dodržania kritérií daného pohybu (rozloženie váhy v danom pohybe, pozície rúk, tela, …). Tieto cvičenia sú síce jednoduché, no sú veľmi dôležité a patria k nevyhnutným metódam tréningu v Taiji quan (Chen, 1985, s.:14). Navíjanie hodvábu chansi gong 缠丝功. Tento druh cvičenia by som zaradil medzi cvičenia, ktoré slúžia na základné zvládnutie mechaniky a metódy pohybu v Chen štýle Taiji quan. Sú to na pohľad jednoduché pohyby, ktoré sa vykonávajú jednou rukou alebo oboma rukami, buď v postoji alebo v pohybe. Tieto cvičenia slúžia na koordináciu pohybu celého tela, pričom v samotnom cvičení zostáv sa potom tieto jednotlivé princípy aplikujú do pohybov. Je to nevyhnutné cvičenie na zvládnutie toho „ako sa v Taiji quan hýbať“. V tejto metóde sa rovnako ako pri postojoch vyžaduje aby cvičenec držal telo vzpriamene, viedol silu do vrcholu hlavy, uvoľnil ramená a poklesol ruky v lakťoch, vtiahol hrudník a pokrčil kolená, dosiahol klesnutie qi, qi klesá do dantian 丹田 (oblasť pod pupkom, podbruško) (Chen, 1985, s. 26). Zostavy taolu 套路. Zostavy sú vlastne súbor cvičení a techník prevedené v istom poradí a rytme. Zostavy Chen štýl Taiji quan sa od vzniku v polovici 17. storočia rôzne vyvíjali. Na úplnom začiatku stojí už vyššie spomínaný zakladateľ – Chen Wangting, ktorý bol deviatou generáciou rodiny Chen. Jemu sa pripisuje vytvorenie prvých zostáv: sedem pästných zostáv (päť kratších zostáv, jedna zostava „delová päsť“, zostava 108 zvaná aj ako „dlhá päsť“ Chang quan 长拳), zostavy so zbraňami (šabľa, kopija, meč, palica, železné tyče, háky, sekera, vidlica, hrable, atď), ďalej sa mu pripisuje vytvorenie „tlačiacich rúk“ tuishou, cvičenie vo dvojiciach s kopijou, cvičenie s dlhou tyčou, párové cvičenie s dlhou tyčou, zápasenie (Chen, 1986, s.: 4). Neskôr majster 14. generácie rodiny Chen – Chen Changxing 陈长兴 (1771 – 1853) stál pri zrode dnes dvoch najznámejších zostáv štýlu Chen: yilu quan 一路拳 (zvaná aj ako „74“, niekedy uvádzaná aj ako 76 alebo aj pod inými číslami) a erlu quan 二路拳 zvaná tiež „delová guľa/päsť“ pao chui 炮锤 (pôvodnú zostavu paochui Chen Changxing zrejme tiež upravil) (Wang, 2007, s.: 14). Tieto názvy znamenajú „prvá zostava“ (yilu) a „druhá zostava“ (erlu). Zostava yilu vznikla na podklade pôvodných piatich zostáv. Tieto dve zostavy (yilu a erlu) a základy sú v dnešnom Taiji quan asi tým najdôležitejším pilierom cvičenia. Prvá zostava je viac zameraná na pomalé pohyby, je v nej menej tvrdosti a viac mäkkosti. Druhá zostava je v tom presne naopak. Obsahuje skoky, výpady, viac rýchlych pohybov a výbušných úderov. Tieto dve zostavy sa počas generácií rôzne vyvíjali a v súčasnej dobe poznáme ich niekoľko rôznych prevedení. Tieto „prevedenia“ sa nazývajú rámce – jia 架. Štýl, ktorý pochádza od Chen Changxinga je dnes zrejme najstarší známy spôsob cvičenia – takzvaný starý rámec laojia 老架. Ďalej v rôznych obdobiach vznikali ešte ďalšie rámce ako napríklad: malý rámec xiaojia 小架, nový rámec xinjia 新架 a ďalšie, ktoré sa dodnes cvičia. My v dnešnej dobe často chápeme zostavy ako akýsi „exhibičný“ prvok, avšak tieto zostavy sú určené v prvom rade na cvičenie a tréning. Je to individuálne cvičenie jednotlivých techník a aplikácií štýlu s využitím všetkých princípov, ktoré pramenia zo základov ako sú cvičenie postojov, „navíjanie hodvábu“ a iných. Tlačiace ruky tuishou 推手, aplikácie yongfa 用法, páky a chvaty qinna 擒拿. Aplikácie sú jednotlivé využitia pohybov pre rôzne bojové situácie, pričom jednotlivé pohyby majú viacero aplikácií. Neplatí tu pravidlo „jeden pohyb = jedna aplikácia“. Páky a chvaty sú rovnako cvičenia na aplikovanie tlaku na kĺby alebo aj opačne – spôsob akým sa „vymaniť“ zo zovretia protivníka v rôznych situáciách. Tlačiace ruky (nezamieňať s „lepiacimi rukami“ zo štýlu „wing chun“ – Yongchun quan 咏春拳) sú akýmsi nevyhnutným prepojením medzi individuálnym cvičením a aplikáciou štýlu v bojových situáciách. Majster Chen Xiaowang píše, že mnoho štýlov stratilo svoj význam, pretože techniky ako údery, chvaty, prehadzovania, kopy boli nebezpečné na cvičenie a tak sa cvičili len „symbolicky“ – „tieňovo“. To spôsobilo, že mnohé štýly stratili svoju reálnu funkciu. Tuishou je kompletná metóda na cvičenie reálneho bojového využitia, ktorú vytvoril Chen Wangting. Pri cvičení je hlavné využitie špirálovitých pohybov, „lepenia“, nasledovania, trénovanie citlivosti kože (hmatu) spolu s technikami ako sú: páky, chvaty, údery, kopy, prehodenia atď (Chen, 1986, s.: 4). Je to akýsi „nástroj“ na pochopenie bojového využitia a „fungovania“ Taiji quan. Týmto som chcel v skratke predstaviť jednotlivé základné metódy tradičného cvičenia štýlu Chen. Samozrejme, samotné metódy sú oveľa obšírnejšie a dalo by sa k nim napísať omnoho viac, zároveň tiež existujú aj mnohé ďalšie metódy na zdokonaľovanie sa. Na obsiahnutie všetkého tu však nie je dostatok priestoru. Tradičné Taiji quan (v akomkoľvek štýle) je teda komplexný systém. Človek, ktorý cvičí iba zostavy nemôže tvrdiť, že cvičí tradičnú verziu štýlu a toto platí v podstate o akomkoľvek štýle čínskeho wushu. Zostavy sú len časť a hoci sú dôležitou časťou cvičenia, tak osamote tvoria len zlomok toho, čo Taiji quan (alebo iný štýl) v skutočnosti je. Každý aspekt tradičného spôsobu cvičenia má svoj dôvod a dôležité sú pevné základy a dôkladné zvládnutie techniky (Gaffney, 2013, online). Zdroje:

• GAFFNEY, David (2013): The traditional way – harder to learn, but worth the effort. Talking Chen Taiji quan with David Gaffney [online] [citované: 25.2.2013]. dostupné tu.

• HENNING, Stanley (1995): On Politically Correct Treatment of Myths in the Chinese Martial Arts. Hawai: Journal of the Chen Style Taijiquan Research Association Of Hawaii, Vol. 3, No. 2, 1995.

• CHEN, Xiaowang 陈小旺. Shichuan Chenshi Taiji quan 世传陈式太极拳 [Chen Taiji quan predávané z generácie na generáciu]. Renmin tiyu chubanshe, 1985.

• CHEN, Xiaowang 陈小旺. Chenshi sanshiba shi Taiji quan 陈氏三十八式太极拳 [Zostava 38 štýlu Chen Taiji quan]. Guangzhou: Kexue puji chubanshe. 1986.

• SLAMKA, Michal (2010): Rôzne spôsoby vnímania Taiji quan. Bakalárska práca. Filozofická fakulta, Univerzita Komenského. 2010.

• SZYMANSKI, Jarek (2000): Brief Analysis of Chen Family Boxing Manuals. China from Inside. [online] [citované: 20.2.2013]. dostupné tu.

• VÍT, Vojta. Umění tchaj-ťi čchuan. Praha: Vodnář, 2001.

• WANG, Xi an 王西安. Chenshi Taiji quan laojia 陈氏太极拳老架 [Starý rámec Taiji quan štýlu Chen]. Henan kexue jishu chubanshe. 2007.