V tomto príspevku by som sa rád pokúsil napísať niečo k téme kultov v čínskych bojových umeniach.

Azda jedným z typických príkladov sklonu ku kultovému správaniu môžu byť rôzne komentáre k videám či fotografám na internete. Pod jednou takouto fotografiou sa strhla búrlivá debata ohľadne schopností majstra. Nešlo však o fotku majstra v postoji či pri cvičení techniky, ale v kuchyni pri príprave cestovín. Niektorí komentujúci začali okrem iného uvažovať o tom, či aj pri takejto činnosti majster pracuje s princípmi Taiji. Z debaty bolo cítiť, že niektorí ľudia upadajú do nereálnych a fantáziou či mýtom podložených tvrdení. Takéto reakcie vychádzajú podľa mňa z dvoch problémov: prvým sú nedostatočné vedomosti v danej oblasti a druhým je akási potreba niektorých ľudí nájsť si svoj idol či osobu neomylného majstra.

Mnoho z nás, ktorí cvičíme wushu, sme boli inšpirovaní rôznymi filmami, kde hrdinovia ako Jackie Chan, Jet Li či Bruce Lee bojovali svojimi ťažko vydretými schopnosťami proti záporným postavám. Avšak len málo ľudí vie, že mnohé tieto filmy vychádzajú zo špecifického čínskeho literárneho žánru nazývaného wuxia xiaoshuo 武侠小说, ktorý by sa dal voľne preložiť ako „poviedky o bojovníkoch“. Išlo o poviedky, ktorých scenár najčastejšie zobrazoval mladého protagonistu v dávnej Číne, ktorý zažil tragédiu v podobe straty rodiny alebo starého majstra, neskôr prešiel rôznymi ťažkosťami, tvrdým tréningom u významného učiteľa a nakoniec sa z neho stáva neprekonateľný hrdina, ktorý udatne napravuje krivdy (Wuxiapedia, 2014). Spolu s týmto ideálom sa spája svet nazvaný jianghu 江湖 – doslovný preklad by znel „rieky a jazerá“, ktorý označuje romantizovaný svet bojovníkov a hrdinov združujúcich sa do kultov (skupín, rádov), štýlov a škôl. V Západnej kultúre má tento žáner podobný romantický ráz ako príbehy z Divokého západu. Najlepší autori wuxia žánru vykresľujú jasné vzťahy cti, lásky, lojality a nenávisti medzi jednotlivcami alebo skupinami (Wuxiapedia, 2014).

V týchto rôznych filmoch sa často stretávame s otázkou lojality, vernosti k svojmu majstrovi, štýlu či škole a pod vplyvom týchto romantizovaných predstáv sa formujú naše prvé náhľady na to, ako by mal vyzerať náš vzťah ku škole či učiteľovi, či svet wushu vo všeobecnosti. No tieto romantizované predstavy často ignorujú realitu dnešnej a niekedy aj minulej doby.

Čína prešla v 20. storočí turbulentným obdobím zmien, ktoré nepochybne zasiahli okrem spoločnosti aj čínsku kultúru – bojové umenia nevynímajúc. Čína už dlhšie nie je nedosiahnuteľná exotika či bájny orient. Po desaťhodinovom lete z Viedne si človek uvedomí, že vystúpil v modernej krajine, ktorá pulzuje v rytme súčasnej rýchlej doby a Číňania sú rovnako moderní a rovnako (ak nie viac) závislí na tabletoch či smartfónoch. Iste, nepopieram, že Čína a jej kultúra má množstvo odlišností a zaujímavostí, no zároveň má i svoje problémy.

Je teda stále na mieste romantizovať si učiteľov wushu ako žiakov zo shaolinu či ako tajných majstrov niekde z hmlou zahalených hôr? Pri mojej návšteve kláštora Shaolin v provincií Henan som namiesto legendárneho kláštora videl turistickú atrakciu a miesto preplnené návštevníkmi ako z Číny, tak z rôznych kútov sveta. Medzi nadšencami „kungfu“ tak obdivovaný kláštor Shaolin je teraz hlavne atrakciou, miestom, kde vám za istú sumu ponúknu veštbu a za zaplatenie vstupného aj ukážku „pravého shaolinského kungfu“. Na hore Wudang nám zas bolo ponúknuté pravé a nefalšované „Taichi“ a kedže sme boli štyria, tak to bolo za „akciovú cenu“. Na hotelových strešných terasách bolo možné zazrieť turistov ako sa hýbu „v rytme univerza“ – iste tiež za akciové ceny. Číňania rýchlo pochopili, že wushu je veľmi dobrý obchodný artikel. Je to komplexná časť čínskej kultúry, a preto je pre laika takmer nepostihnuteľná v plnej miere. To znamená, že je ochudobnený o objektivitu a tak je zároveň náchylný uveriť takmer hocičomu. Samozrejme nie je všetko fejk, ale často ide o skôr o biznis než skutočné schopnosti.

Význam wushu a úloha učiteľa je v dnešnej dobe však iná, ako bola v minulosti. Predsa len – akýkoľvek štýl wushu mal plniť primárnu funkciu útoku či obrany v rôznych bojových situáciách. Táto funkcia však v 20./21. storočí nie je na prvom mieste. Ako píše Mark Moran z webu Wushuzilla: „Ako sa spoločnosť vyvíjala a ľudia dospievali, tak boj muža na muža (alebo ženy so ženou, ked prišlo k takej možnosti) prestal byť akceptovateľným spôsobom riešenia konfliktov.“ (Wushuzilla, 2014).  Tým, že aplikovateľnosť nie je na prvom mieste, stráca sa i dôležitosť skrývania techník a držania štýlov v tajnosti. Práve naopak, dnes sa mnohí učitelia snažia svoje štýly posúvať ďalej a uchovať tak ich kultúrnu, zdravotnú ale i bojovú hodnotu. Do istej miery je však pochopiteľné, že učitelia tradičných štýlov vytvárajú akési uzavretejšie komunity. Tieto „vnútorné kruhy“ alebo tzv. žiaci, ktorí „vošli do dverí“ (rùmén dìzi 入门弟子), sú osobnými žiakmi majstra a majú tak možnosť pristúpiť k hlbšiemu poznaniu štýlu. Tento jav je pochopiteľný, keďže nie každý žiak má chuť a čas sa venovať cvičeniu naplno. Tieto uzavreté „kruhy“ sa vyskytujú hlavne u majstrov, ktorí sa venujú malému počtu štýlov – často len jednému, no do hĺbky a v plnom rozsahu (teda nie len jednu, dve zostavy). 

Zároveň teda už je myšlienka, že by sa niečo malo držať v tajnosti, do veľkej miery neopodstatnená. Cvičenie vyžaduje čas a techniky tréning a úsilie. To, že by niekto jednoduchým videním techniky zrazu porozumel celému jej obsahu od pohybu po aplikáciu, je jednoducho nezmysel. Takéto cvičenie by Číňania mohli označiť ako „Zhàomāohuàhǔ 照猫画虎“, teda „kreslenie tigra podľa mačky“, či inak povedané „kopírovanie bez porozumenia podstaty“.

Pre našinca je ťažké preniknúť do hlbšej podstaty – napríklad – Taiji quan, pretože v našich končinách na to jednoducho nie sú podmienky. Je tu napríklad málo učiteľov, ktorí by mali dostatočnú úroveň cvičenia na to, aby sa mohol cvičenec venovať plne štýlu ako celku a rozvíjať tak svoje schopnosti hlbšie. Ďalším problémom je aj nedostatok kvalitných zdrojov: trh na Slovensku neponúka takmer žiadnu adekvátnu literatúru o Taiji quan. Väčšina ponúkaných kníh je zameraná skôr ezotericky. Samozrejme i to môže niekomu vyhovovať, pretože ľudia chcú a očakávajú od Taiji quan rôzne veci. Niekto cvičí aby bol fit, iný pre zlepšenie zdravia, ďalší sa zaujíma o ezoterický aspekt, niekto pre sebaobranu a niekto dokonca ako povyrazenie s priateľmi. Tieto ciele môžu byť často skombinované.

Faktory ako sú: málo vedomostí, slabá dostupnosť kvalitnej výučby a kvalitných zdrojov informácií môžu dohromady vytvárať chaos, akúsi dymovú clonu, ktorá môže zakryť veľa. Ak sa k tomu pridá nekritická prehnaná lojalita k “neomylnému učiteľovi”, môžu ľudia stratiť roky času slepým nasledovaním bez skutočnej náplne. To bol i môj prípad. Rešpektoval som prianie trénera necvičiť inde, nenavštevoval som sústredenia iných učiteľov a bol som prakticky izolovaný od okolitého wushu sveta. Po mojom váhavom odchode trvalo nejaký čas, kým som bol schopný premyslieť si, čo ďalej. Predchádzajúci syndróm skleneného stropu, teda pocitu, kedy človek vidí cestu, no nemôže sa na ňu vydať, bolo niečo, čo už som nechcel. Až po tréningoch s ďalšími učiteľmi som pochopil, o čo všetko človek môže takto prísť. Naučil som sa, že najdôležitejší aspekt cvičenia je rozšírenie uhlu pohľadu, výmena skúseností a otvorenosť. Slepé ideály tieto veci nenahradia. A ak je cieľ cvičiť a zlepšovať sa, tak toto je podľa mňa lepší spôsob. Hoci sám nie som súťaživý typ, pochopil som, že i súťaže môžu dať veľa: je to možnosť ako stretnúť podobných ľudí, porozprávať sa, niekedy si spolu zacvičiť a už aj samotné sledovanie niekoho pri cvičení je do istej miery učenie sa. Za dôležité teda považujem – samozrejme cvičiť, ale mimo cvičenia aj veľa čítať, pozerať videá, zúčastňovať sa sústredení s učiteľmi…- jednoducho rozširovať si obzory. Postupne sa tak človek naučí i rozlišovať úroveň Taiji quan (či iného štýlu), správnosť toho ktorého cvičenia a utriedi si i svoje vlastné ciele tréningu.

Na záver by som ešte pridal názor Marina Spivacka, ktorý roky cvičí pod vedením známeho majstra štýlu Chen Taiji quan – Chen Yu:

„ 1. Rozprávanie, nech je akokoľvek informatívne nikdy nemôže nahradiť cvičenie. 2. Môže byť ťažké naučiť sa niečo od učiteľa, ktorý sám necvičí. 3. Učiteľ, ktorý tvrdí, že je len on ten jediný – klame.“ … “Dobrý učiteľ nemá čo tajiť a skrývať, pretože dobre vie, že technika sa nedá len odpozerať ale musí sa vycvičiť.” (Spivack, online).

Zdroje:

Zdroje:

 http://taijigongfu.com/sid=94351dd3471c81d60dcb16dc322ac3b4

http://wuxiapedia.com/About/The-Wuxia-genre/What-is-Wuxia

http://wushuadventures.com/what-is-wushu/